Začnem obligátnym
medicínskym aspektom. Pred 45 rokmi prevzal Castro v odeve partizána moc
a pasoval sa za doživotného diktátora. Z aktérov týchto dávnych dôb –
Eisenhower, De Gaulle, Chruščov – mu už nezostal živý jediný kolega. On sám by
sa už dnes – ako sa povráva – dal nazvať príručkou geriatrických problémov
dopodrobna skatalogizovaných castropatológmi, vždy v očakávaní „biologického
rozuzlenia: parkinson, čiastočne upchaté tepny, sinovitis crónica, zablokované
ľavé koleno, ktoré bolí viac ako to druhé, alarmujúca strata kostnej drene.
Všetky tieto potupy ho spolu s mnohými mozgovými príhodami postupne premenili
na pološialneného roztraseného starca so zdĺhavým a nezrozumiteľným prejavom.
Zaplietávajúc sa v stalinistickom žargóne privádza do zúfalstva svojich
spoludiskutujúcich a vyvoláva posmech Kubáncov, ktorí ho prezývajú
„Coma-Andante“ („potulná kóma“).
A teraz prejdem k
politickej stránke veci. Udialo sa v poslednom roku niečo prevratné, čo by
stálo za zmienku? Myslím, že áno. Štyri prelomové momenty naznačujú podstatné
oslabenie diktatúry v jej finálnej fáze: prakticky absolútne prerušenie stykov
so svetovou demokratickou ľavicou, konflikt s Európou, enormný nárast korupcie
v štruktúrach režimu a zaujatie spoločného postoja severoamerických
politických lídrov – demokratov aj republikánov – vo vzťahu ku konečnému osudu
kubánskeho komunizmu. Preberme si to postupne.
V marci 2003 revolučné
tribunály zastrelili troch chlapcov čiernej pleti za to, že ukradli trajekt
a zosypali sa ako smršť na temer stovku príslušníkov umiernenej opozície,
odsúdiac ich v bleskových procesoch na tresty dosahujúce až 28 rokov väzenia.
Najvýznamnejším z nich bol Raúl Rivero, popredný kubánsky básnik. Biografie 75
demokratov internovaných vo väzniciach sú si však veľmi podobné: novinári,
spisovatelia, knihovníci, ekonómovia, ľudsko-právni aktivisti, ľudia, ktorí
zbierali podpisy pod požiadavku o referendum a vodcovia politických strán:
socialistov, liberálov, kresťanských demokratov – zakázaných na Ostrove, ale
prítomných na zvyšku planéty.
José Saramago a ďalšia
stovka ľavicových intelektuálov urobili krok vpred a zborovo zopakovali vetu
portugalského spisovateľa: „až sem sme sa dopracovali“. Vďaka ich nesmierne
dôležitým protestným hlasom sa Castro ocitol bez medzinárodnej podpory okrem
tej z najviac diskreditovaného stalinistického prostredia. Napríklad
v Španielsku sa kubánskej vláde dostalo otvorenej podpory len od teroristickej
organizácie ETA. Vo zvyšku západného sveta sa stalo to isté. Komandante zostal
sám, obklopený diskreditovanými politickými hrdlorezmi, čo je aj pre jeho
vlastnú nomenklatúru demoralizujúcim zdrvujúcim poznaním. „Vodcovia“ sa až do
tohto momentu cítili rešpektovanými protagonistami historického hrdinstva.
Teraz už vedia, že sú považovaní za neudržateľnú
zbierku katov a pomstiteľov.
Vďaka marcovým zločinom
priostrila Európa svoju kritiku proti diktatúre. Prijala „spoločný postoj“
nevykonávať žiadne ústretové kroky voči kubánskej vláde, dokým táto nepodnikne
opatrenia smerujúce k zmene a demokracii a zároveň európske krajiny otvorili
dvere svojich veľvyslanectiev v Havane disidentom. Nakoniec teda prišlo k
zásadnému zvratu: svet konečne jednoznačne pochopil, že v tzv. kubánskom
probléme sa nejednalo o konflikt medzi USA a Kubou, ale o konflikt medzi
demokratmi celého sveta a poslednou diktatúrou sovietskeho charakteru, ktorá
prežíva na západe. Významným potvrdením tohto kurzu bol vznik Medzinárodného
výboru pre demokraciu na Kube, ktorého vytvorenie na jeseň ohlásil Václav
Havel za asistencie českej organizácie Člověk v tísni. Figurujú v ňom mená
osobností takého rozmeru ako Adam Michnik, Lech Walesa a Mario Vargas Llosa.
Ku konci roku sa
z poodokrytej pokrievky na hrnci vyvalil prehnitý zápach: v Cubanacáne,
vládnom turistickom podniku kontrolujúcom 42% obchodu, sa „stratili“ milióny
dolárov. To isté sa však prihodilo aj v Gaviote, ďalšom turistickom podniku
v rukách armády a prakticky vo všetkých štruktúrach toho, čo sa nazýva
„dolárová zóna“. Prečo? Pretože správcovia a konatelia všetkých týchto
konzorcií, v presvedčení, že prežívajú záverečnú etapu diktatúry, kradnú,
prijímajú úplatky a tajne prelievajú peniaze priamo do zahraničia, pripravujúc
sa na menej šťastné dni. Toto sa nazýva „duch konca režimu“.
Azda tým najprevratnejším
prelomom v roku 2003 vo vzťahu ku Kube však nie je konkrétna udalosť, ale len
teoretická formulácia. V polovici roka začalo vo Washingtone obiehať medzi
demokratmi a republikánmi ledva dvojstránkové presviedčajúce memorandum,
v ktorom sa navrhuje spoločná politika k budúcej Kubu. Hovorí sa v ňom, že
Spojené štáty nemôžu akceptovať, aby sa post-castrizmus v momente Komandanteho
zmiznutia zo scény zmenil na diktatúru spriatelenú s Washingtonom,
kontrolovanú vojensko-komunistickou mafiou. Dobré vzťahy s Kubou sa môžu
nanovo vybudovať len v prípade, že bude na Kube vládnuť skutočná demokracia
podporená rozumným ekonomickým modelom.
Táto správa zapôsobila na
špičku kubánskych lídrov ako studená sprcha. Armáda s Raúlom Castrom na čele
zamýšľala po smrti Fidela „predať“ Washingtonu perspektívu pokojného ostrova
bez ilegálnych prisťahovalcov a bez drogového obchodu výmenou za obnovenie
ekonomických a diplomatických stykov a akceptáciu pretrvávajúceho charakteru
diktatúry. Američania tento tovar „nekúpia“. Vedia, že je modelom pre budúcu
katastrofu. Európania to tiež neurobia. Tento fakt rúca totalitný
post-castristický projekt. Režim začne zomierať na kare vodcu, ktorý ho
priviedol na svet.
Kubánsky spisovateľ
a novinár Carlos Alberto Montaner sa narodil v Havane v roku 1943, žije
V Madride.
Článok bol napísaný
pri príležitosti 45. výročia víťazstva revolúcie a nástupu Fidela Castra
k moci 1. januára 1959.
