Prečo Castro prepúšťa politických
a ako sa k tomu postaviť

Carlos Alberto Montaner

Spisovateľa Raúla Riveru, ako je známe, Castro nedávno prepustil z väzenia. Skvelé. Je to prvý živý kubánsky básnik. Spolu s ním prepustil aj niekoľko väzňov svedomia zo skupiny 75 disidentov, ktorých vlani na jar dal odsúdiť až na 28 rokov odňatia slobody za to, že publikovali v zahraničí kritické články, že požičiavali knihy zakázané cenzúrou a že v rámci tzv. projektu Varela požadovali referendum, ktoré im garantujú zákony ich krajiny. To boli tie údajné "zločiny" prísne potrestané kubánskou diktatúrou.

Je pravdepodobné, že postupne opustí väznice mnoho ďalších zo stoviek politických väzňov, ktorí v krajine sú a ktorých Amnesty International alebo Výbor pre ľudské práva OSN za politických väzňov považujú. Niektorí z uväznených strávili za mrežami v neznesiteľných podmienkach už mnoho rokov. Nastal teda okamih položiť si dve kľúčové otázky. Prvá je jasná: Prečo teraz Castro ustúpil? Odpoveď je zrejmá: Pretože po vlne represií v roku 2003 miera medzinárodného nesúhlasu a izolácie mala zdrvujúce následky pre ten už nepatrný zvyšok prestíže, ktorý snáď ešte zostáva poslednej komunistickej tyranii na západnej pologuli. Zostal prakticky sám. Potreboval alibi, aby sa pokúsil dostať z pasce, a tým bola žiadosť o prepustenie Riveru, ktorú mu v príhodnej chvíli adresoval španielsky premiér Zapatero.

Castro ustúpil pod tlakom neustávajúcich obvinení zo strany Medziamerickej tlačovej spoločnosti, Výboru pre ľudské práva OSN, apelov ľavicových intelektuálov na čele so Saramagom, sankcií EÚ, pobádanej Európskym parlamentom, dôraznej a na význame získavajúcej práce Medzinárodného výboru pre demokraciu na Kube, ktorému predsedá Václav Havel a ktorého členmi sú, okrem iného, bývalí štátnici Patricio Aylwin, Luis Alberto Lacalle, Luis Alberto Monge, José María Aznar, Kim Campbell, Armando Calderón Sol, alebo intelektuáli takého formátu ako sú spisovatelia Mario Vargas Llosa, Marcos Aguinis a Enrique Krauze. Každé vyhlásenie tejto skupiny, či už z Prahy, Ríma alebo kostarického San José, bolo výstrelom na čiaru ponoru imidžu kubánskej diktatúry. Jedna kubánska veľvyslankyňa sa zverila priateľovi diplomatovi, s ktorým sa občas stretne v lete na pláži: "Neexistuje spôsob, ako toto zachrániť. Fidel sa zbláznil a potápa nás." "Týmto" mala na mysli kubánsky revolučný výplod.

Druhá otázka je, čo má urobiť medzinárodné spoločenstvo teraz, keď Castro ustúpil. Odpoveď nedal nikto menší ako vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú politiku a bezpečnosť Javier Solana: "Európska únia nemusí nič dávať Kube za to, že napravila bezprávie." Skutočne, bolo by kardinálnym omylom kompenzovať Castra za to, že prestáva páchať zločin. Takpovediac za pol storočia sa "comandante" naučil, že ten najjednoduchší spôsob ako dostať to, čo si praje, je tyranizovať Kubáncov alebo haniť nepriateľské spoločnosti, a potom "predať" svojim odporcom "ukončenie" tohto ničomného konania. Teraz sa snaží, aby EÚ odvolala určité sankcie, ktoré zaviedla voči jeho vláde pre nedemokraciu v krajine, a na oplátku ponúka prepustenie ľudí, ktorí nikdy nemali byť uväznení. V roku 1994 - a urobil to trikrát za tie roky - poslal proti USA inváziu "bárkarov", ktorú zastavil až vtedy, keď ho Washington odmenil 20-tisícmi víz ročne. Jeho cieľom bolo získať únikový ventil, aby uvoľnil vnútorné napätie vo svojej krajine. A dostal ho vydieraním svojho prekvapeného suseda záplavou 40-tisíc nelegálnych imigrantov.

Je veľmi dôležité, aby bol naďalej na kubánsku diktatúru vyvíjaný nátlak. I keby neexistoval jediný väzeň svedomia, Castrov politický model by bol tak ako tak zavrhnutiahodný pre úplnú absenciu základných slobôd, ktorou trpí kubánska spoločnosť už skoro pol storočia. Objavujú sa zreteľné príznaky demoralizácie vo vedení i v základne kubánskej nomenklatúry. Do zahraničia tak odchádza nielen päťdesiat muzikantov a tanečníkov hudobného predstavenia, ale i švagriná ministra zahraničia Péreza Roqueho a vnuk Che Guevaru. Generáli a ministri nenápadne sťahujú svoje deti za hranice. Korupcia na ostrove slobody bujnie bez škrupúl. Nemožno zabúdať na psychologickú stránku tejto bitky za slobodu. Za toto ovzdušie porážky a frustrácie možno vďačiť vo veľkej miere desivému obrazu, ktorý si o kubánskej revolúcii a jej predstaviteľoch právom vytvorili v zahraničí. Táto okolnosť nahráva transformácii. Tí, ktorí vedia, že sú považovaní za lumpov, bývajú vždy tými, ktorí sa snažia o zmenu. Byť zločincom a vedieť o sebe, že ním som, je veľmi bolestné.

(Autor je exilovým kubánskym spisovateľom a novinárom, žije v Madride)

December 17, 2004

Imprimir esta página